21. august (Viedeň – obloha – Peru)

Hurááá, letíme!

Myslela som si, že budem mať strach zo svojho prvého letu... A naozaj, bola som pokakaná až za ušiskami :))))

...

Už sú to štyri hodiny, čo sme vzlietli z viedenského letiska a začínam si na ten pocit v oblakoch pomaly zvykať (ani žalúdok už sa nevyhráža, že urobí kotrmelec). Mamina mi zvykne vyčítať, že príliš často chodím s hlavou v oblakoch – no, tak teraz je to DOSLOVA (ha-ha).

Potrvá ešte pekných pár hodín, kým preletíme Atlantik, takže jediná rozumná vec, ktorú môžem urobiť, je „zaľahnúť“ a spať. Renča aj chalani už zalomili (Jojo chrápe ako keď sa píli drevo), len Viktor je ešte hore a niečo si kreslí do svojho zošita so skicami.

 

22. august

Pristáli sme bezpečne a podľa letového rozpisu. Všetci v lietadle tlieskali, čo bolo dobré akurát na to, aby ma zobudili. Ech...

Písala som mamine sms-ku, že sme OK. Niekedy to s tou úzkosťou už preháňa. Ale čo, to sú naše mamky, úzkosť o dieťa je ich robotou :))

Lima je hlavné mesto Peru a ostávame tu iba dozajtra, takže veľmi si ho asi neužijeme. Navyše prší. Nevadí, aj tak sa tešíííím

...

 

24. august

Ježišku na krížku! DVA DNI terigania tým otrasným autobusom s tými otrasnými šoférmi ma TOTÁLNE vyšťavili. Potrebujem dobiť baterky, potrebujem drink, čokoľvek! Niekto by mal v tejto krajine dať spraviť cesty, alebo aspoň spevniť krajnice, nech nemusím v serpentínach zatvárať oči a modliť sa ku všetkým svätým, aby sme neskončili v priepasti za zákrutou...

Jojo si zo mňa robí prču, ale keď ja sa fakt bojím! Sme tak ďaleko od domova, a keby sa niečo stalo... Brrr.

 

25. august

Milé prekvapenie: kým som v lietadle spala, Viktor nakreslil môj portrét. Je vydarený! Portrét, nie Viktor :))) Vlastne aj ten, ale nie o tom som chcela. Cusco je prívetivé mesto. Na môj vkus leží trochu vysoko (nejakých 3,5 km nadmorskej onej), ale tých tristo osemdesiat tisíc obyvateľov tvorí zmes príjemných, zväčša dobre naladených ľudí. Pravda, aj tu sa nájdu tmavé uličky a horšie štvrte, ale kto sa bojí, nech nechodí do lesa!

...

Pomaličky sa zoznamujeme s miestnym svojrázom a všetko zaujímavé dokumentujeme. Marko je TEORETICKY náš prekladateľ (hovorí sa tu po španielsky – vždy som si myslela, že portugalsky, ale vysvitlo, že portugalsky sa hovorí v Brazílii), lenže PRAKTICKY sa stále oblizuje s Renčou, takže sme odkázaní na angličtinu. Ešteže to pre miestnych nie je problém.

...

Jojo všade vláči statív kamery a potom nevládze a potí sa. Keby nebolo Viktora, ktorý zbytočne nerozpráva (a keď, tak to stojí za to), asi by som bola doooosť otrávená.

 

26. august

Cestujeme. Sedím v autobuse s nefunkčným wéckom a treba mi cikať. Toto nebolo v pláne. Vymysleli to Marko a Solomon (o ňom neskôr). Vezieme sa do Kiteni. To je také mestečko neďaleko národného parku, ktorého názov už som zabudla. Vraj je tam pekná príroda, ozajstný prales a skutoční domorodci.

...

Renča je kočka. Vidno, že korčuľuje, pláva, behá, skáče bungee... Proste telocvikárka. Nosí šortky a blúzku bez podprsenky a všade púta mužskú pozornosť.

Normálne pri nej začnem mať komplexy.

Ale nie, komplexy mám už dávno. (ha-ha)

...

 

27. august, ráno

Nuž, takto som si to vážne nepredstavovala. Myslím ubytko. Vlastne aj celé Kiteni. Všade bzučia otravné moskyty a po uliciach sa promenádujú opice... No a domček na brehu rieky, ktorý sme si na noc prenajali, je bez prúdu a teplej vody. Úžasné. Mali sme radšej ostať v Cuscu.

A vôbec, nápad, pustiť sa do džungle s tým chlapcom sa mi vonkoncom nepozdáva.

Dúfam, že do večera sme naspäť.

Potom je tu ešte jedna vec, ale o tom sa zatiaľ nechcem rozpisovať...